Ako mi "chutilo" Rumunsko

Autor: Mária Gálová | 18.3.2011 o 10:36 | (upravené 18.3.2011 o 11:37) Karma článku: 6,42 | Prečítané:  2203x

Keď som doma zahlásila, že idem do Rumunska, každý sa chytil za hlavu. Do Rumunska? Tam to je samý cigán. Okradnú Vás. Je tam samá špina. Priznám sa vám, že ked som si balila veci do ruksaku, nebolo mi všetko jedno. Predsa len, čakala ma jedna neprebádaná krajina. Vzrušenie pred cestou ale stálo za to. Takže. Sme hotoví. Veci na týždeň zbalené.Poistenie zaplatené. Poľná výbava nachystaná v aute. Stan máme, spacáky máme. Zásobu benzínu tiež. Dokonca aj všetku výbavu potrebnú na opravu motora. Išli sme totiž veľmi nezvyčajným typom auta. Trabantom. Ročník 1968, v pôvodnom stave samozrejme nebol, ale dobrodružstvo zvané Romania trip trabantom môže začať. Cestou sme sa stretli s Nemcami, s ktorými sme predom dohadovali trasu prostredníctvom internetu. Tiež šli trabantom. Vedela som, že o zábavu bude postarané.Ďalší súputníci kamoši s fiatkou sa zaradili do konvoja opúšťajúceho Slovensko. Môžeme ísť.

Trasa prvého dňa: Banská Bystrica, Košice – Maďarsko – Oradea – Deva – Sibiu – Porumbacu de Sus Maďarsko som prespala. Viem, že sme na diaľnici okolo Miškovca trochu poblúdili, no asi nič tragické. Spať cez Maďarsko sa oplatí – tu naozaj človek nemá z diaľnice čo vidieť. Na hranici H-RO kupujeme akýsi tiket na rumunské cesty- týždňový. Nálepku som za celý čas v Rumunsku nenalepila – zabudola som, no nik to aj tak nekontroloval. Nemci tankujú a platia kartou. Michi sa diví, prečo musí po platení bloček podpisovať a rozčuľuje sa, vytýka po anglicky rumunskej pumpárke, že nepatria do únie. Po ňom platím ja. Mojou slabšou angličtinou prajem na záver pumpárke krásny deň a úsmevom sa jej snažím naznačiť, že my Slováci ich do EÚ berieme a že z Nemca si nemá robiť ťažkú hlavu. Začínam chápať, že Michi je vznetlivejší než my ostatní a že s ním ešte bude „sranda“. Prvé obrazy Rumunska sú pesimistické – husto dymiaci komín a betónová fabrika pred Oradeou, rozbité cesty. Cez Oradeu sa orientujeme podľa slnka, ako sme si vlani pri blúdení Bukurešťou overili, je to najspľahlivejšia navigácia. Za Oradeou nálada, aj cesta, lepšia. Bihor, lokalita známa krásnou prírodou, lesmi. Púšťame si v aute tematickú muziku, ktorou sme sa zásobili už doma, v predstihu: Fanfare Ciocarlia - Baro Biao. Ideme po kvalitnej, no úzkej ceste v tieni stromov, pahorkatina, jazda príjemná a zaujímavá. Odpčívadlo, na ktorom sme zastali, má čisté stoly a lavice, čerstvo natreté nahrubo žltou olejovkou. Smetný kôš nieje plný – je odspodu deravý a všetko leží pod ním. Chuť do jedla, ktoré máme ešte z domu, nám spríjemňujú túlavé psi svojimi neodbytnými hladnými pohľadmi. Musíme si na ne zvykať, hlavne si zvykať ich ignorovať. Peter a Ivan sa cez Maďarsko v aute úžasne nudili, preto si teraz krátia chvíle humorným komentovaním všetkého rumunského, čo je iné, než to čo máme doma. Nemci sa tešia, že už máme k plánovanému nocľažisku len 200km. Netušia, že tieto kilometre budú trvať dlhšie, než predchádzajúcich 500. Pri tejto technickej zastávke si chlapci všimli povedľa cesty zaujímavú železničnú trať. Koľajnice aj podvaly ako nové, štrk na násype neznečistený, no celá štreka zarastená a miestami koľajnice viseli vo vzduchu. Železničných anomálií sme v Rumunsku videli ešte niekoľko. Trojkoľajka medzi Oradeou a Devou, zrejme spoločná dráha normálneho rozchodu a miestnej lesnej dráhy. Bohužiaľ nefunkčná. Motorista sa v Rumunsku stretne aj s priecestiami, ktoré môžu mať funkčnú signalizáciu, no koľajnice vedú iba po šírke vozovky, mimo nej sú celé trate znesené a v strážnom domčeku či v bývalej stanici na križovatke s cestou sa hrajú tmavokožé deti. Rumunsko nieje divočina – ale má občas trochu divoký nádych. Popri ceste v Bihore vídame vyložené kuchynské stoly, s obrusom a fľaškami rôznych farieb a materiálov, od rôznych nápojov, naplnené tekutinami rôznych farieb. Okolo postávajú ľudia a konverzujú. Hádame, čo to asi je, tipujeme pohonné hmoty, nakoľko už dávno nebola pumpa, ale môže to byť aj všeličo iné. Pri asi dvadsiatom stolíku zastavujeme, kypíme zvedavosťou a nadväzujeme komunikáciu s predávajúcou. Dáma, či skôr teta, tetka, zdravej farby, s červenými lícami, zlatými zubmi a voľne loženými prsiami po kolená. Po Rumunsky nás zdraví, úprimne sa smeje a komunikačnú barieru náhle láme nám tak známym slovom: „paľinka!“ Padá z nás tréma a zvedavosť „čo to je“ sa mení na zvedavosť „aké to je“ K ochutnávke sa odhodlal kamarát Ivan. Referuje teda: ríbezliak - sladký, tuhá pálenka, akási biela pálenka dochutená ovocným sirupom - podobným ako náš z kvetu bazy a tak ďalej, fľaštičky jednu po druhej, tetka podáva, Ivan chlipká a pochvaľuje, nesmelo ovlažujem pery aj ja – ale fakt len ovlažiť, lebo šoférujem, hm, fakt je to dobré! Koštujeme bez pohárika, nevadí, že to po nás niekto kúpi, veď „paľinka“ dezinfikuje, vie Boh, koľkí to už pred nami ocmúľali... Nakoniec kupujeme jednu trojdecovú fľašku s červeným mokom a rozhodujeme sa – bude na neskôr, keď bude pohoda. Cesta od Devy do Porumbacu ide dobre – poznám ju z minulého roka a v spomienkach sa mi vybavujú jej úseky celkom dobre. Nevadí mi tma, mám 100-vky halogénky. Hlásim chalanom cez vysielačku – tu je padnutá krajnica, tu je na ceste hrb, tam za tou zákrutou pozor na konský záprah. Peťo s Ivanom vo Fiatke komunikujú asi takto: -Tam bude zákruta. -Ako vieš? -Išiel autobus, tak tam osvetlil, videl som... Do Porumbacu dorážame vyšťavení. Nemci kvôli stále pískajúcemu kolesu, Peťo s Ivanom kvôli slabým svetlám, Ja kvôli zodpovednosti, či to na prašnej ceste za Porumbacu nájdem. Že som to po tme, po roku našla, to je skoro zázrak. Po tme oboznamujem kolektív, kde je voda, kde to sme, kde je nachystané drevo a kde ohnisko, Peťo objavil vypínač uličnej lampy pri chate – to situáciu sprehľadnilo. Líhame si a sme radi, že sme v Rumunsku. Zajtrá nás čaká najvysšie položená európska cesta. Druhý deň Porumbacu de Sus - Transfagaras Highway 2040m.n.m. - Camping Dracula Čo napísať na Transfagaraš. Ráno sme vyrazili skoro a hory boli v hmle. Keď som ich videla ovládol ma rešpekt. Panebože, kam sa s týmito autami trepeme. Ale moja túžba zdolať to, bola väčšia. Ako sme stúpali, tak sme častejšie zastavovali. Teraz sa Rumunsko ukázalo vo svojej kráse a sile. Nádherná nepoškvrnená príroda a v nej zasadená cesta, akoby tam bola od prírody. Prišli sme k vrcholu. Neuveriteľné, pohľad na zdolanú cestu v nás zanechával úžasný pocit. Vystúpili sme z aut a išli sa prejsť okolo plesa, ktoré bolo poblíž, vychutnávali horské slniečko a pomaly sa poberali ďalej. Cesta dolu bola adrenalín. Skoro nám horeli brzdy a prvýkrát som sa bála, že tam ostaneme. Po zostupe z hôr, hľadáme najbližší kemp. Kemp Drakula bol dobré riešenie. Prekvapili nás čisté sprchy, rozkladáme stany a s pocitom naplno prežitého dňa líhame spať. Tretí deň Munti Siriu - priehrada Siriu - Braila - kompa cez Dunaj - Tulcea - Independenta, delta Dunaja Kilometre ubiehajú. Slnko praží je nám teplo. Vo vzduchu, akoby som už cítila vietor čo veje z pláže. Je nám fakt horúco, všetci sme v plavkách a od pocestných predavačov kupujeme melóny. Cesta dolu k delte bola nekonečne dlhá. Ako sme sa len tešili keď sme nastúpili na kompu. Odtiaľ to bol hodný kus cesty. No rozhodli sme sa, že do tmy pôjdeme. Dorazili sme do kempu tesne pred deltou Dunaja. Zas nás prekvapila čistota, domáca nám poprala šaty a my sme znova lahli zmorení spať. V noci nás prekvapila poriadna búrka. Balili sme sa mokrí.TOo nám na nálade nepridalo. Pokochali sme sa krásou flóry a fauny Dunaja. Bolo tam tolko zvierat, že som mala pocit, že som na Safari. Smerujeme kvázi po pobreží dolu do Mamaie. Independenta - Mamaia Jediný deň, ktorý sme boli pri mori. Fajnovo sa spiekli na slnku a v noci bolo počuť iba moje náreky. Nocovali sme pod holým nebom v spacáku na pláži, spať pri hukote mora nad ktorým svieti veľký mesiac bolo nzabudnuteľné. Mamaia - Bucuresti - Ramnicu Valcea - Sibiu - Deva - Bihor Dvíhame kotvy, mávame moru a pripravujeme sa na cestu spať domov. Za dnešný deň chceme prejsť čo najvyššie aby sme boli čo najskôr doma. Zastavujeme pri kúpeloch v krásnej prírode v Ramnicu Valcea nakupujeme suveníry z Rumunska a pokračujeme vpred. Spíme na kopcoch zvaných Bihor. Priznám sa posledná noc bola pre mňa najhoršia. Bola to divočina. V lese, ktorý hraničil s čistinkou, kde sa pásli kravy a ovce z nejakej blízkej dediny. Stále som v stane počula ich zvonce bližšie a bližšie. A tak som sa bála, že som šla spať do auta. Ráno skoro vstávame, dávame rýchle raňajky a šup domov. Prišli sme umorení asi okolo 17.00 domov. Lahli do postelí a išli spať a spali jeden celý deň. Ako nám teda chutilo Rumunsko? Po minuloročnom krátkom tripe, sme si tento dhší vychutnali. Prekvapila nás čistota čerpacích púmp, a nedotknutá krása rumunskej prírody nepostihnutá komerciou. Je to svet iný ako náš. Chvíľami som mala pocit, že lepší.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?