Musela som zastaviť na okraji slnečnicového poľa. Príval sĺz mi zastrel oči a ja som nevládala ísť ďalej.
Prvá spomienka patrila mojej prvej láske. Cítila som sa tak pod psa a bolo vo mne pri tých myšliankach na ňu toľko nenáviti, až som sa bála sama seba. Medzi láskou a nenávisťou je iba veľmi tenký ľad. Nerozumela som sama sebe, prečo tá nenávisť vo mne stále je. Po tak dlhej dobe..Vyšla som z auta von a odtrhla mladú slnečnicu, ktorá rástla v tomto jesennom čase pri okraji..Všetky myšlienky na moju prvú lásku som presmerovala do slnečnice. Predstvovala som si, ako sa napíja všetkou tou nenávisťou a prúdi ňou a nie mnou. Takto putovali všetky myšlienky , ktoré ma trápili a myšlienky na všetky lásky, ktoré som kedy mala a utrápili ma. Slnečnica sa mi potom zdala nejaká zvädnutá. Zaťažená všetkým čo som jej venovala.
Blízko pri ceste tiekol potok a ja nesúc slnečnicu ako najväčšiu trofej svojho života som sa cítila ľahká ako pierko. Zavrela som oči, a pustila som ju na vodu. Zmizla veľmi rýchlo. A zo mňa zmizlo všetko čo ma trápilo a moje srdce sa otvorilo. Ľahkosť s akou som kráčala späť k autu sa nedá popísať.
Na všetko treba správny čas a aj na dôverný rozhovor so slnečnicou, ktorá sa stala nachvíľu mojou najlepšou priateľkou. Moje srdce sa otvorilo. A ja som odchádzala šťastná.
Stal sa zázrak. Vďaka nej sa otvorilo moje srdce láske.