Ja som typ, ktorý sa vyhýba návšteve cintorína práve v časoch dušičiek. Verím skôr v to, že tí moji najbližší, ktorí odišli sú stále so mnou..No koncom októbra som navštívila cintorín...Ako som kráčala po trávnatom chodníčku, zbadala som pani ako sa skláňa so svojou vnučkou nad hrobom svojej dcéry..Keďže tam nebol nik a náš hrob je poblíž, počula som čo hovorili. Ako som zistila zomrela asi po rakovine. Dievčatko malo asi 10 rokov. Sadlo si na jej hrob a vravelo: "Mamička, ja viem, že ťa už nikdy neuvidím. Verím tomu, že to čo si mi sľúbila pred tým ako si odišla preč je pravda! To, že ma budeš navždy chrániť a ja si môžem byť istá, že stojíš po mojom boku čokoľvek sa bude diať."
Hovorila presne o tom, čomu verím..
Že oni sú tu stále s nami...
Že nás chránia...
Že som šťastná, že ja tú svoju mamu môžem objať,počuť a povedať jej, že som šťastná, že ju mám..
Že mám strach, že keď sa to stane nebudem tak silná ako to dievčatko...